PREDSUDKY NA TANIERI

Predsudky na tanieri. Keď sme si ich nevarili, ani ich nejedzme.

My ľudia si vieme poradiť s daňovým priznaním aj so skriňou, kde chýba polovica šróbikov. Ale postavte nás pred čašníka a zrazu sme v koncoch. Riešime, čo si pomyslí pani od vedľajšieho stola, bojíme sa opýtať na úplne bežnú vec. Poďme si teda prejsť zopár predsudkov, ktoré si zbytočne servírujeme na stoly.

Pivo patrí pánovi, účet tiež. Klasika. Pár si objedná pivo a nejaký sladší miešaný drink a čašník bez váhania položí pivo pred muža. Pritom si ho pokojne mohla pýtať ona a ten koktail mohol byť jeho. To isté s účtom: priletí automaticky k mužovi, akoby to bola jeho odveká povinnosť. Najkrajšie sú momenty, keď chce v skutočnosti platiť mama a pod stolom nenápadne podáva dospelému synovi kartu, nech to spraví on, aby to nebolo „trápne“. Celá tá choreografia len preto, aby sme udržiavali zbytočný predsudok.

Čo si kto dá a kto to háklivo sleduje. Žena si objedná poriadny tanier a k tomu druhý zákusok a hneď cítiť tie pohľady: tá teda nemá dno. Muž si dá šalát a už počúva od kamarátov, či nie je chorý alebo na nejakej diéte. Pritom hlad nemá rod a chuť na čokoládu už vôbec nie. Najlepšie jedlo je to, na ktoré máte v danej chvíli chuť.

Ruky, taniere a umenie deliť sa. Sú jedlá, ktoré priam volajú po tom, vziať ich do rúk. Pizza, rebierka, dobrý burger. A predsa sedíme s nožom a vidličkou a bojujeme s plátkom pizze ako v spoločnosti anglického kráľa. Podobne je to so zdieľaním jedla: dať si viacerí z jedného taniera, ochutnať si navzájom, objednať pár vecí na stred stola. Veď to je to prečo sme išli von, aby sme sa stretli s blízkymi a zdieľali s nimi zážitky. A aj jedlo.

Hlúpe otázky neexistujú, len nepoložené. Veľa ľudí sa neopýta, čo presne v jedle je alebo ako je pripravené, lebo nechcú vyzerať ako neznalci. A tak si radšej objednajú naslepo a dúfajú, že tam nebude to jedno, čo neznášajú. Pritom otázka „a je to ostré?“ alebo „čím to dochucujete?“ nie je prejav nevedomosti, ale záujmu. Dobrá kuchyňa sa rada pochváli tým, čo robí. Čašník, ktorý vie odpovedať, je presne ten, ktorého chcete mať pri stole. Polovica ľudí neznáša koriander, smelo sa k ním prihláste.

Smiem sem vôbec s deťmi? A so psom? Predstava, že vojdem s dieťaťom či psom a celá reštaurácia si vydýchne „už sú tu“, dokáže človeka odradiť ešte pred dverami. Pritom často si len vopred prehrávame v hlave katastrofický scenár, ktorý nenastane. Moderné podniky to dnes vedia. Majú vyššie stoličky, misku vody pri vchode a personál, ktorý sa poteší, nie zamračí.

Nemám čo na seba a ani čas sa prezliekať. Mnohí neprídu, lebo majú pocit, že nie sú dosť „vyparádení“. A mamy s deťmi to majú dvojnásobné: chcú si raz v týždni nevariť a dať si niečo dobré, ale predstava, že teraz majú slušne obliecť seba aj celú posádku, zožerie presne ten čas a pokoj, ktorý si chceli ušetriť. Lenže reštaurácia nie je prehliadkové mólo. Je to miesto, kam sa chodí najesť a oddýchnuť si, v tom, čo máte práve na sebe. Kto vás posudzuje podľa topánok, ten vám aj tak nemá čo ponúknuť na tanieri.

A večná otázka: kto si vezme posledné sústo? Tá posledná lyžička, posledný hranolček, čo osamelo leží na zdieľanom tanieri. Všetci ho vidia, nikto sa ho neodváži vziať. Krúži okolo neho zvláštny tanec zdvorilosti, kým nevychladne. Pritom riešenie je jednoduché: opýtať sa „dáš si?“ a buď si ho vziať, alebo veľkoryso prenechať. Aj v tom malom geste je celá pointa. Jedlo je najlepšie, keď sa okolo neho netvárime, ale ho jednoducho máme radi.

A teraz otočme zrkadlo. Predsudky totiž nelietajú len od hostí do kuchyne, ale aj naopak, na ľudí, ktorí nás obsluhujú. Môže mať čašník nalakované nechty, keď je to chlap? Môže mať servírka tetovanie cez celé predlaktie? Môže byť šéfkou celej reštaurácie žena, a poriadnou? Odpoveď je vždy rovnaká: áno, áno a ešte raz áno. Lak na nechtoch, tetovanie ani pohlavie nikdy neuvarili ani nepokazili jediné jedlo. To, či vám bude chutiť, závisí od remesla a od srdca, ktoré do toho človek vloží, nie od toho, ako vyzerá. A mimochodom, ten lak môže byť aj fakt pekný.

Lebo o to ide. Väčšinu týchto predsudkov sme niekde pochytili a odvtedy ich vláčime so sebou ako prílohu, ktorá nám nechutí. Treba si nájsť miesto, kde sa cítite dobre a sami sebou. MINT vytvára takéto miesto v Bratislave a svoju filozofiu pohostinnosti prináša aj do novej prevádzky MINT Albrecht. Nezaujíma ich, kto platí ani kto si dá druhý zákusok. Záleží im hlavne na tom, aby ste sa cítili ako doma a odišli najedení a spokojní. Vítaní sú všetci, čo majú radi dobré jedlo. A to sme my skoro všetci.